12. 02. 2023, 16:00:51
Ahojte, volam sa Tomas a mam 25 rokov. Uz dlhsie sa snazim najst miesto, kde by som nasiel pochopenie a ludi, ktori to prezivaju rovnako, ako ja. Zda sa, ze to konecne vyslo. 
Vsetko to zacalo v puberte. Myslim, ze vacsina z vas to pozna. Spoluziaci, kamarati, s kazdym plieskaju hormony a riesi sa "len" sex; kto, kedy, kde a s kym to uz robil. Ja viem, prehanam, ale ako 15-rocny chalan som to velakrat vnimal prave takto, ako keby to bol pre mladych ludi absolutny vrchol existencie, ako keby v zivote mladeho cloveka nebolo nic hodnotnejsie, zaujimavejsie. Hovoril som si, ze je to individualne, mozno to na mna pride neskor, netlacil som na pilu. Roky plynuli ale nic sa nemenilo. Zacinal som sa vyrovnavat s tym, ze je nieco inak, ze v tomto nie som uplne ako ostatni. Zaujimave pre mna bolo, ze som ani napriek neustalemu "natlaku" okolia nepocitoval nutkanie na tom cokolvek menit. Vnutri som s tym bol vyrovnany a absolutne mi to nechybalo. Skoro by som povedal, ze som to vnimal ako nejaku "starost" navyse, ktoru vobec nemusim riesit. Ma to vsak hacik...
Mam rad dievcata, velmi. Fyzicky ma pritahuju a pacia sa mi rovnako, ako kazdemu inemu chalanovi. Pocitujem vsetko, ale tuzba po sexe ako takom to naozaj nie je. Teenagerske roky pre mna boli pomerne tazke. Stretol som a spoznal tolko sympatickych a milych dievcat a zaroven som sa vyrovnaval so skutocnostou, ze so ziadnym z nich nikdy nebudem nic viac, nez kamarat. Keby ma spoznali blizsie, okamzite by ma odpisali a ja to chapem. To, po com ja absolutne netuzim, je pre nich podstatna cast cesty k fungujucemu vztahu. Som vo veku, ked zacinam intenzivne premyslat, ci v tomto ohlade vobec niekedy budem stastny. Ci stretnem zivotnu partnerku, ktora to bude citit rovnako, ako ja, s ktorou si budeme skutocne blizki citovo, dusevne a ani jednemu z nas "to" chybat nebude, prave naopak. Pusa, hladkanie, objimanie, mazlenie, vzajomna dovera, respekt, jednoducho laska.
Vsetko to zacalo v puberte. Myslim, ze vacsina z vas to pozna. Spoluziaci, kamarati, s kazdym plieskaju hormony a riesi sa "len" sex; kto, kedy, kde a s kym to uz robil. Ja viem, prehanam, ale ako 15-rocny chalan som to velakrat vnimal prave takto, ako keby to bol pre mladych ludi absolutny vrchol existencie, ako keby v zivote mladeho cloveka nebolo nic hodnotnejsie, zaujimavejsie. Hovoril som si, ze je to individualne, mozno to na mna pride neskor, netlacil som na pilu. Roky plynuli ale nic sa nemenilo. Zacinal som sa vyrovnavat s tym, ze je nieco inak, ze v tomto nie som uplne ako ostatni. Zaujimave pre mna bolo, ze som ani napriek neustalemu "natlaku" okolia nepocitoval nutkanie na tom cokolvek menit. Vnutri som s tym bol vyrovnany a absolutne mi to nechybalo. Skoro by som povedal, ze som to vnimal ako nejaku "starost" navyse, ktoru vobec nemusim riesit.
Ma to vsak hacik...Mam rad dievcata, velmi. Fyzicky ma pritahuju a pacia sa mi rovnako, ako kazdemu inemu chalanovi. Pocitujem vsetko, ale tuzba po sexe ako takom to naozaj nie je. Teenagerske roky pre mna boli pomerne tazke. Stretol som a spoznal tolko sympatickych a milych dievcat a zaroven som sa vyrovnaval so skutocnostou, ze so ziadnym z nich nikdy nebudem nic viac, nez kamarat. Keby ma spoznali blizsie, okamzite by ma odpisali a ja to chapem. To, po com ja absolutne netuzim, je pre nich podstatna cast cesty k fungujucemu vztahu. Som vo veku, ked zacinam intenzivne premyslat, ci v tomto ohlade vobec niekedy budem stastny. Ci stretnem zivotnu partnerku, ktora to bude citit rovnako, ako ja, s ktorou si budeme skutocne blizki citovo, dusevne a ani jednemu z nas "to" chybat nebude, prave naopak. Pusa, hladkanie, objimanie, mazlenie, vzajomna dovera, respekt, jednoducho laska.