02. 03. 2011, 22:18:59
Som veľmi rada, že existuje takáto stránka, kde nachádzam ľudí, o ktorých som si myslela, že takí ani nie sú. Donedávna som ani nevedela, že je niečo ako asexualita. A presne do tejto kategórie patrím aj ja.
Trpím sociálnou fóbiou a ťažko sa mi s tým žije, nejdem to tu rozoberať - sú to známe veci ako neschopnosť komunikovať, hrôza z ľudí, najmä z mužov, hanba, zablokovanie sa v reči, mysli, nepríjemné pocity v spoločnosti, chuť ujsť preč, len aby som bola sama, atď. Keďže to nie je portál o soc. fóbii, chcem tu napísať niečo o mojej asexualite.
Mám voči ľudským dotykom akúsi averziu, vyhýbam sa im, keď to nie je nevyhnutné, že mám niekomu podať ruku, tak to sama od seba ani nerobím, nič ma neťahá k tomu, aby som mne blízku osobu pohladila, či objala. Hoci, pripúšťam, niekedy túžim po teple ľudskej ruky, po objatí, ale asi sa ma nedotýkala tá správna osoba, osoba, od ktorej by mi to nevadilo, od ktorej by mi to bolo príjemné. Neviem, ako si to mám vysvetliť, keď na jednej strane je tu averzia a na druhej niekedy túžba. Asi tak nejako by som to vyjadrila. Podotýkam, že som nezažila nijakú traumu, žiaden zlý zážitok, žeby ma niekto obťažoval alebo sa ma nevhodne dotýkal, to z toho nemám.
Čo sa týka bozkávania, to sa mi zdá priam nechutné. Podľa mňa je to riadna hlúposť, že to ľudia robia, nechápem, čo z toho majú, mne je to odporné. Myslím tým pery na pery. Keby som o tom nevedela, tak by ma čosi také ani v živote nenapadlo urobiť. Mala som priateľa, s ktorým som sa bozkávala, ale nepáčilo sa mi to a nevedela som, ako mu to mám povedať, tak som mu to nepovedala, len som to "trpela", a snažila som sa, aby mi to pripadalo normálne a dokonca pekné, chcela som si sama dokázať, že som normálna, že som ako iní, klamala som samu seba i jeho, že sa mi to páči, lenže nešlo to a aj na tom, okrem iného, to stroskotalo, nemohlo to ďalej fungovať. Hnusí sa mi telesná vlhkosť pier, proste neznášam, keď cítim niečo vlhké, hneď to utieram, celkovo ľudské telo sa mi zdá ako niečo strašne odpudzujúce -aj ženské, aj mužské telo. Jednoducho ma nepriťahuje.
Koľko som toho čítala o prvom bozku, aké je to nádherné a všetky tie pocity, ktoré z toho plynú, stále som si to predstavovala, aké to bude úžasné, no keď som to zažila prvýkrát, necítila som pri tom vôbec NIČ. Mala som zatvorené oči a dokonca som si ani nebola istá, či sa bozkávam, či je to pravda, tak som ich otvorila, aby som sa o tom presvedčila. Len môj zrak ma o tom uistil. Mala som vtedy 25 rokov. Potom to bolo už vždy tak, že buď som sa klamala, že je to pekné, alebo som cítila k tomu odpor a vôbec sa mi to nepáčilo. „Najtyranskejšie vládnu nad nami práve tie vášne, o ktorých pôvode sa klameme. Našimi najslabšími popudmi sú práve tie, ktorých povahu si uvedomujeme.“
Tak už vôbec nechápem, ako sa môžu muž a žena milovať - intímne spolu žiť, je to pre mňa čosi nesmierne nepredstaviteľne hnusné, vôbec nie hodné človeka, ale zverské. Nikdy som netúžila po sexe, naopak, je mi odporný, ani to nijak nechcem meniť, rada by som spoznala niekoho, kto zmýšľa takisto. Nedokážem uniesť čo i len predstavu, že by som sa mala dať mužovi úplne celá, musím mať predsa niečo, čo je iba moje, to moje najintímnejšie intímno, na ktoré nemá nik právo, patrí mne a bude naveky patriť. Už by som si samu seba nevážila a ďalej by som ani žiť nevedela, ani nechcela.
Priznávam, áno, často som praktizovala sebaukájanie, vzrušovalo ma to, robilo mi to nesmierne dobre, no nikdy som si pri tom nepredstavovala, že som s mužom alebo so ženou. Nie, jednoducho mi stačilo vzrušenie z môjho vlastného tela, pri pohľade naň som sa vzrušila, úplne som si stačila sama. Avšak v posledných rokoch ma to už nebaví, je to už len občas, aj to zo zvyku, nie z potešenia.
Navyše som strašne hanblivá, tak napr. len čo by som si obliekla tričko, ktoré by mi odhaľovalo len kľúčne kosti, už sa cítim ako nahá, nenosím ani krátke nohavice, iba tričká s krátkym rukávom, viac zo seba neodhaľujem, nedokážem o intímnych veciach vôbec s nikým rozprávať, ani s kamarátkou, ktorá sa mne zveruje a ja jej nemôžem. Akurát nemám problém o tom písať. Možno sa tu nájde niekto, kto ma plne pochopí. To mi bude stačiť, čo viac môžem od života čakať? Aj tak budem vždy sama, pretože to je môj osud. Koniec-koncov, je mi takto najlepšie. Teraz to tak vnímam. Možno v budúcnosti budem ľutovať, čo ja viem, možné to je, ale žijem tak, lebo inak neviem. Verím, že každý má na tomto svete svoju spriaznenú dušu, ale pochybujem o tom, žeby sa každému z nás podarilo ju aj stretnúť a spoznať.
Trpím sociálnou fóbiou a ťažko sa mi s tým žije, nejdem to tu rozoberať - sú to známe veci ako neschopnosť komunikovať, hrôza z ľudí, najmä z mužov, hanba, zablokovanie sa v reči, mysli, nepríjemné pocity v spoločnosti, chuť ujsť preč, len aby som bola sama, atď. Keďže to nie je portál o soc. fóbii, chcem tu napísať niečo o mojej asexualite.
Mám voči ľudským dotykom akúsi averziu, vyhýbam sa im, keď to nie je nevyhnutné, že mám niekomu podať ruku, tak to sama od seba ani nerobím, nič ma neťahá k tomu, aby som mne blízku osobu pohladila, či objala. Hoci, pripúšťam, niekedy túžim po teple ľudskej ruky, po objatí, ale asi sa ma nedotýkala tá správna osoba, osoba, od ktorej by mi to nevadilo, od ktorej by mi to bolo príjemné. Neviem, ako si to mám vysvetliť, keď na jednej strane je tu averzia a na druhej niekedy túžba. Asi tak nejako by som to vyjadrila. Podotýkam, že som nezažila nijakú traumu, žiaden zlý zážitok, žeby ma niekto obťažoval alebo sa ma nevhodne dotýkal, to z toho nemám.
Čo sa týka bozkávania, to sa mi zdá priam nechutné. Podľa mňa je to riadna hlúposť, že to ľudia robia, nechápem, čo z toho majú, mne je to odporné. Myslím tým pery na pery. Keby som o tom nevedela, tak by ma čosi také ani v živote nenapadlo urobiť. Mala som priateľa, s ktorým som sa bozkávala, ale nepáčilo sa mi to a nevedela som, ako mu to mám povedať, tak som mu to nepovedala, len som to "trpela", a snažila som sa, aby mi to pripadalo normálne a dokonca pekné, chcela som si sama dokázať, že som normálna, že som ako iní, klamala som samu seba i jeho, že sa mi to páči, lenže nešlo to a aj na tom, okrem iného, to stroskotalo, nemohlo to ďalej fungovať. Hnusí sa mi telesná vlhkosť pier, proste neznášam, keď cítim niečo vlhké, hneď to utieram, celkovo ľudské telo sa mi zdá ako niečo strašne odpudzujúce -aj ženské, aj mužské telo. Jednoducho ma nepriťahuje.
Koľko som toho čítala o prvom bozku, aké je to nádherné a všetky tie pocity, ktoré z toho plynú, stále som si to predstavovala, aké to bude úžasné, no keď som to zažila prvýkrát, necítila som pri tom vôbec NIČ. Mala som zatvorené oči a dokonca som si ani nebola istá, či sa bozkávam, či je to pravda, tak som ich otvorila, aby som sa o tom presvedčila. Len môj zrak ma o tom uistil. Mala som vtedy 25 rokov. Potom to bolo už vždy tak, že buď som sa klamala, že je to pekné, alebo som cítila k tomu odpor a vôbec sa mi to nepáčilo. „Najtyranskejšie vládnu nad nami práve tie vášne, o ktorých pôvode sa klameme. Našimi najslabšími popudmi sú práve tie, ktorých povahu si uvedomujeme.“
Tak už vôbec nechápem, ako sa môžu muž a žena milovať - intímne spolu žiť, je to pre mňa čosi nesmierne nepredstaviteľne hnusné, vôbec nie hodné človeka, ale zverské. Nikdy som netúžila po sexe, naopak, je mi odporný, ani to nijak nechcem meniť, rada by som spoznala niekoho, kto zmýšľa takisto. Nedokážem uniesť čo i len predstavu, že by som sa mala dať mužovi úplne celá, musím mať predsa niečo, čo je iba moje, to moje najintímnejšie intímno, na ktoré nemá nik právo, patrí mne a bude naveky patriť. Už by som si samu seba nevážila a ďalej by som ani žiť nevedela, ani nechcela.
Priznávam, áno, často som praktizovala sebaukájanie, vzrušovalo ma to, robilo mi to nesmierne dobre, no nikdy som si pri tom nepredstavovala, že som s mužom alebo so ženou. Nie, jednoducho mi stačilo vzrušenie z môjho vlastného tela, pri pohľade naň som sa vzrušila, úplne som si stačila sama. Avšak v posledných rokoch ma to už nebaví, je to už len občas, aj to zo zvyku, nie z potešenia.
Navyše som strašne hanblivá, tak napr. len čo by som si obliekla tričko, ktoré by mi odhaľovalo len kľúčne kosti, už sa cítim ako nahá, nenosím ani krátke nohavice, iba tričká s krátkym rukávom, viac zo seba neodhaľujem, nedokážem o intímnych veciach vôbec s nikým rozprávať, ani s kamarátkou, ktorá sa mne zveruje a ja jej nemôžem. Akurát nemám problém o tom písať. Možno sa tu nájde niekto, kto ma plne pochopí. To mi bude stačiť, čo viac môžem od života čakať? Aj tak budem vždy sama, pretože to je môj osud. Koniec-koncov, je mi takto najlepšie. Teraz to tak vnímam. Možno v budúcnosti budem ľutovať, čo ja viem, možné to je, ale žijem tak, lebo inak neviem. Verím, že každý má na tomto svete svoju spriaznenú dušu, ale pochybujem o tom, žeby sa každému z nás podarilo ju aj stretnúť a spoznať.